Medziriadkarke Anne Valentovej vyšiel debutový román Deväťhlavý dom. Román vyšiel vo vydavateľstve KK Bagala a Anna ho predstavila ako hostka aj na našej letnej škole literatúry 2026. V rozhovore s ňou sa dozviete:

- ako dlho pracovala na svojom debute;
- aké témy ňou rezonujú;
- čo pre ňu znamenajú Medziriadky;
- ako sa dostala k článku, za ktorý získala Novinársku cenu.

Nedávno ti vyšla tvoja debutová kniha Deväťhlavý dom. Na knihe si spolupracovala okrem iných aj s našou Nicol Hochholczerovou. Ako si sa cítila, keď si svoj debut, ako zhmotnenie tvojej niekoľkoročnej práce, držala po prvý raz v rukách?

Bola to slávnosť aj vzrušenie, mala som chuť si ju hneď celú prečítať, ale keďže ju poznám takmer naspamäť, iba som listovala. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že pri tejto konkrétnej knihe bol moment, keď sa zhmotnila, ešte dôležitejší ako to býva zvyčajne, konečne román naplnil priestor, ktorý si vopred vyhradil jednotlivými pôdorysmi.

Popíš nám trochu proces, akým tvoja kniha vznikala. Kedy si ju začala písať a kedy si si povedala, že je text za teba hotový? Ide o debut, ktorý je svojim rozsahom pomerne veľký. Koľko ti trvalo napísanie?

Vždy som vedela, že napíšem román inšpirovaný mojou rodinou, ale nečakala som, že bude vyzerať práve takto. Materiál som si začala pripravovať po príchode z Medziriadkov 2023, inšpiroval ma k tomu workshop s Katkou Kucbelovou, kde sme uvažovali nad tým, o čom by sme mali písať a prečo práve my. Spýtala sa nás, či máme znalosť nejakého špecifického prostredia alebo témy a keď som to začala vymenúvať, uvedomila som si, že toho nie je málo. Dosť na poviedku. Tá sa mala volať Návrat do Nazareta, potom Výstup na horu Tábor alebo Premenenie. Ako naznačujú názvy, mala byť explicitnejšia a venovať sa iba téme náboženstva. Poznámky som si zapisovala rukou, ako som to zvykla robiť pri kratších útvaroch. Na mnohé som si spomenula, mnohé som si povymýšľala a 27.12. 2023 som už začala písať na počítači. Prvú verziu rukopisu som dokončila za rok a tri mesiace a takmer rovnako dlho som pracovala na redakcii. Keď som zapracovala úplne posledné úpravy a všimla som si, že to text takmer neovplyvnilo, povedala som si, že asi stačilo.

Vráťme sa možno na začiatok tvojej cesty. Kedy si sa začala venovať písaniu? Ako vyzerali tvoje prvé texty?

V treťom ročníku som napísala dobrodružný román o matematickom tábore, odkiaľ indiáni unášajú deti a súbežne s tým som písala duchovnú lyriku. Môj prvý román som chcela aj poslať do súťaže, ale pani učiteľka povedala, že je tam príliš veľa slov. O rok neskôr sme mali každý deň priniesť
do školy päťvetový diktát, písala som na pokračovanie príbeh o duchovi, čo utiekol z väzenia. Ani ten ju nenadchol, hoci som už písala úspornejšie -maximálne päť viet na kapitolu, jedna veta - jedno sloveso. Tak som sa radšej držala poézie, bola rýmovaná a všetci sa tešili. Prvé roky na strednej som písala najmä slohy, aj to nerada. A občas náboženské drámy a texty piesní pre sestru a básne - niektoré už neboli rýmované.

Na Medziriadkoch 2025 si získala naše jediné ocenenie, Cenu KC Kláštor, ktorou je tvorivý pobyt v Rožňave s mentorkou. Počas svojho pobytu si spolupracovala s našou porotkyňou, poetkou a prozaičkou Katarínou Kucbelovou. Bolo to pre teba prínosné?

Určite áno, dovtedy moje texty čítali iba rovesníci a Katka mala na veci úplne iný pohľad. Príjemne
pragmatický. Vďaka nej som napríklad zjednotila systém citácií, niektoré som vymenila a iné vypustila v záujme žiadaného zjednodušenia, či zbavenia sa politického kontextu v inom prípade. Katka je zároveň veľmi senzitívna a možno aj to jej pomohlo emocionálne sa napojiť na text tak, ako málokto pred ňou aj po nej. 

Ako vnímaš Medziriadky? Myslíš, že ti naša letná škola literatúry pomohla na ceste k debutu?

Písanie debutu bolo Medziriadkami (takmer) rámcované, po príchode z Vršatca som si začala pripravovať materiál a na rezidencii v Rožňave prebehla predpredposledná redakcia. Zároveň mi Medziriadky počas posledných rokov pripravovali pôdu, zopár textov mi vyšlo časopisecky, mala som čítačky, nemusela som ani nikomu vypisovať a doprosovať sa. Vďaka tomu všetkému nevstupujem na scénu ako úplný nováčik a to je veľmi príjemné. Asi najzásadnejší prínos vidím v elitnom tíme prvých čitateľov, s ktorými sa poznám z letnej školy.

Ako by si opísala svoje texty? Čo sú témy, ktoré s tebou rezonujú?

Snáď v nich už nie je príliš veľa slov, aj keď sú obsiahle. Ich hlavným cieľom je esteticky uchopiť sociálne témy, čiže sú podľa potreby drsné, metaforické, absurdné alebo cynické. Práve sociálne
témy ma aktuálne zaujímajú najväčšmi a asi ma to tak rýchlo nepustí. Tento rok si okrem vydania svojej debutovej knihy zažila aj iné úspechy v písaní. 

Tvoj článok o realite v domovoch pre deti a mládež, ktorý vyšiel v Kapitáli, získal významné
novinárske ocenenie. Povedz nám niečo o tom, ako tvoj článok vznikal. Čo ťa priviedlo k tejto téme?

Navštevovala som CDR ako dobrovoľníčka takmer štyri roky a situáciu so stravnou jednotkou som
zaregistrovala celkom na začiatku. Najskôr ma šokovala a potom som si zvykla tak, ako si zvykli deti aj pracovníci. Keď som zaregistrovala open call na Kapitáli, téma CDR (pôvodne malo ísť o širšie zameranú reportáž, respektíve o dve reportáže), mi napadla ako prvá, neodvážila by som sa písať o niečom, v čom nie som úplne doma. Open call som síce nevyhrala, ale redakcia prejavila
záujem o tému, podporili ma a ja som si začala vyberať CDR, ktoré oslovím. Zoznam som zostavila tak, aby boli zastúpené všetky tri časti Slovenska, s respondentmi som komunikovala telefonicky a v dvoch prípadoch osobne. V tejto úlohe som sa necítila vo svojej koži, bála som sa odmietnutia,
a to často aj prišlo. Samotné písanie v bezpečí domova už bolo omnoho príjemnejšie.

Vnímaš vo svojom písaní rozdiel medzi tvorbou beletrie a žurnalistických textov? Čo spoločné by si tam vedela nájsť?

V prvom rade som pri písaní reportáže cítila obrovskú zodpovednosť za správnosť údajov, v rámci novinárskych žánrov si autor nemôže dovoliť faktografické chyby. Prvé dni po publikovaní som zažívala extrémny stres, hocikto ma mohol konfrontovať, bolo tam moje meno a stále som si prechádzala v hlave, či som mohla niečo opomenúť, nesprávne naformulovať a podobne. Tiež som netušila, aká bude reakcia verejnosti, politikov a asi najviac ma trápil potenciálny dopad na respondentov. V
tomto je písanie románu slobodnejšie, čitatelia si uvedomujú, že často vychádza z reality, no nikto autora nemôže za nič stíhať. Na druhej strane tento tlak čiastočne kompenzoval dosah, ktorý reportáž mala. Hneď v prvých týždňoch si ju prečítalo množstvo ľudí, hovorilo sa o nej v parlamente, pri potoku za domom som natáčala rozhovor pre STVR (z ktorého sa do vysielania takmer nič nedostalo, ale predsa), PS poslalo rezolúciu ministrovi... Na takú rýchlu a intenzívnu odozvu som nebola zvyknutá. Vidím tam však aj veľa spoločného - najmä v príprave na písanie: najskôr dlho pozorujem prostredie, potom si zhromažďujem materiál a napokon uvažujem nad najvhodnejším spôsobom podania.

Čo plánuješ v blízkej budúcnosti? Máš nápad na nový text, či chceš ešte nechať doznieť ten prvý?

Chcela by som viac plávať, opekať a čítať poéziu. Prózu by som na chvíľu odložila, ale neviem si úplne zakázať pozorovať prostredie... Ak by sa podarilo získať peniaze, plánujem sa podieľať na písaní scenára krátkeho stop-motion filmu, keď mi už nevyšiel grant na preklad rumunského románu.

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí sa ešte len chystajú na čítanie tvojej knihy?

Vraj ju treba čítať ráno :) hoci sú tam, podľa môjho názoru, aj vyslovene nočné časti. A tiež, aby si pred čítaním prezreli obálku. Je krásna.

Odkáž niečo mladému začínajúcemu autorstvu. Máš ako publikovaná autorka nejaké tipy a rady pre tých, ktorí k tomu zatiaľ len ašpirujú?

Možno je niekedy dobré písať aj nasilu. Niekoľkokrát som si po takomto letnom písaní pre zachovanie disciplíny hovorila, že to bola strata času a text nie je ani poviedkou, ale pri písaní románu som bola za tie texty veľmi vďačná, z niektorých som použila metaforu, z iných celý odsek.

Úryvok z poviedky Anny Valentovej z roku 2025.

Niesť dieťa

Sedí dokonale vzpriamene, už ju to ani nebolí. Rodičia sa neotočia. Sleduje ich široké chrbty a svalnaté konské ramená. Obaja majú krátke, prešedivené vlasy, sivé tričká, vyzerajú ako dvojičky. Otec je však uvoľnenejší. Pohyby matky pôsobia upäto a neprirodzene ešte aj keď cvála. Z času na čas pod ňou kôň podskočí, je teplo, všade lieta hmyz. Otec jej dohovára tlmeným hlasom. Zabi ovada, budeš mať pokojnejšieho koňa a ruky má plné krvi. Konskej, uvedomí si Soňa. Mame sa nič nehnusí; vykydať hnoj, poutierať zadky (dvom deťom a tvrdohlavému otcovi), ponoriť ruku až po lakeť do upchatého umývadla, ale krvi, tej sa vyslovene bojí. Otcovi sa v dlani zbiera, steká mu po predlaktí, Soňa si myslí, že sa tej ruky už nikdy nebude chcieť dotknúť, ale keď jej ju najbližšie ponúkne, nebude váhať. Prejdú popod morušu, sklonia hlavy. Keby tu boli sami s otcom, trocha by sa napásli, aj oni, aj kone. Soni sa ich podarí niekoľko odtrhnúť, mama sa neotáča. Nesúhlasí s oberaním stromu, ktorý má svojho majiteľa, aj keď ten majiteľ sedí celé dni vnútri, úroda mu vždy opadá na zem a konské kopytá ju premenia na krvavú kašu. Soňa hmyz a ovady iba odháňa. Jej ruky a ústa však vyzerajú, akoby ich najprv zabila a potom zjedla. Moruše sú práve zrelé, niektoré nestihne ani zachytiť, pri najjemnejšom dotyku sa oddeľujú od stonky. Otec a mama vedú za sebou tri osedlané kone a Soňu. Veľmi chcela vidieť, ako učia mestské deti jazdiť. Mladších súrodencov dali na starosť sestre, čo prišla na týždeň domov. Do dvora vojde hrdo.

Soňa má svetlohnedé vlasy, cop stiahnutý ku krku, maskáče a farebné ponožky. Ešte sa nedostala do veku, aby mala pocit, že sa to k sebe nehodí. Rýchlo spočíta čakajúcich ľudí, dúfa, že nechcú ísť všetci. Mama sa dohaduje s mladou ženou, potom sa otočí k Soni. Ide aj to dieťa, rýchlo, zoskoč. Nechce, nechce. Objíme hnedú šiju koňa, niečo jej predsa sľúbili. Zákazníci znervóznejú, mama jej schytí ruku, ktorú má najbližšie a z celej sily ju stisne, dievča vie, že nemôže kričať a tak nekričí. Dvanásť päťdesiat navyše, zasyčí mama. Malá pomaly, veľmi pomaly a neochotne skĺzne z koňa. Stihne ho ešte potľapkať a už naň tlačia tučné, usoplené dieťa. Soňa si predstaví, ako si utiera sopeľ do konskej hrivy. 

Jazdci stoja na jednej strane, ubytovaní hostia na druhej a Soňa nervózne postáva uprostred. Aj by niečo povedala, ale všetci sú príliš vysoko. Mama na svoje deti nezabúda, predtým, ako odídu sa na ňu otočí a rýchlo povie: Choď domov... alebo počkaj tu. Domov je to aspoň polhodina. Teta Marta by už mala rada vnúčatá: Nech ostane, máme bazén, trampolínu a nájdeme aj niečo sladké. 

ANNA VALENTOVÁ (2000) 

Vyštudovala filológiu so zameraním na tlmočníctvo a prekladateľstvo v kombinácii francúzsky jazyk a rumunský jazyk na Univerzite Komenského. Jej básne boli po prvýkrát uverejnené v rumunskom literárnom časopise Familia. Napísala texty piesní pre album Babie leto interpretky Márie Valentovej. Básne, poviedky a preklady poézie a prózy publikovala v časopisoch Dotyky, Kapitál, Glosolália, Fraktál, Verzia a. i.. Deväťhlavý dom je jej debutový román. Príležitostne sa venuje moderovaniu a tlmočeniu.